Aj keď AQUILA s.r.o. pracuje od roku 2003, samotná história vzniku Aquily siaha viac ako 10 rokov dozadu.
Ak by sme mali začať úplne od začiatku, museli by sme sa pozrieť do Strednej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. Tam sa v triede a aj v sokoliarskom krúžku stretli neskorší zakladatelia scény Marián Ondrejmiška a Slavo Kukurugya. Tu vznikli prvé základy chlapčenského sna, ktorý skrsol počas ochrany limby v Javorine. Preberali sme zahraničné odchovne dravcov a úroveň sokoliarstva v zahraničí a tam sme si povedali, že takú odchovňu alebo predvádzanie budeme mať aj my. Bolo to skôr prianie ako skutočný cieľ. Ďalšie kroky k profesionálnej scéne sa udiali až neskôr. Po absolvovaní ZVS sme sa stretli na konkurze na miesto profesionálneho sokoliara na letisku Sliač. Tam padol aj návrh od Mariána Ondrejmišku, že otvorí scénu v Antole, dnešnom Svätom Antone. Bolo to vlastne prvé oficiálne vystúpenie dravcov na Slovensku. Vtedy sme sa aj dohodli na spolupráci. Keďže ja som pracoval v Košiciach, spolu sme sa zúčastňovali len vystúpení mimo Antola. Na jednom z týchto vystúpení, v lete roku 1992, sme sa rozhodli na vybudovaní stálej scény a voľba padla od začiatku hneď na Bojnice. V tomto období bola založená aj firma Aquila. Prvé skúšobné vystúpenie v Bojniciach sa uskutočnilo v spolupráci so skupinou historického šermu Bojník na starom amfiteátri v kúpeľoch. Aj keď nám počasie neprialo, dodnes si spomínam na prekrásnu atmosféru tohto vystúpenia. Tu aj padlo definitívne rozhodnutie. Stála scéna sa otvorí v Bojniciach v spolupráci so skupinou Bojník.
Cieľ bol jasný a nás čakalo veľa práce. Výroba kostýmov, príprava dravcov, náčrty voliér a podobne. Dodnes si spomínam, ako nás každý odrádzal, že podobná scéna sa neuživí a že na Slovensku to fungovať nebude.
Prišiel rok 1994, prvý festival strašidiel v Bojniciach a s ním aj môj príchod do Bojníc a otvorenie 0. sezóny , stálej scény sokoliarov a šermiarov. Keďže dnešný areál vtedy mal ešte podobu sčasti zavezenej skládky, vystupovalo sa na nádvorí Bojnického zámku. Tu sme si skúsili prvé pocity profesionálov.
O rok neskôr sme už v kompletnej zostave, Marián a ja otvorili prvú stálu profesionálnu scénu sokoliarov na Slovensku v spolupráci so skupinou historického šermu, presne 28. 4. 1995. Keďže všetko sme budovali z vlastných prostriedkov a z prostriedkov našich blízkych, areál a aj veľa iných vecí sa dorábalo za pochodu. Napriek tomu úspechy nenechali na seba dlho čakať. Za obdobie viac ako 7 rokov sme dosiahli meno nielen u nás, ale aj v zahraničí a zrehabilitovali sme do 100 dravcov, z ktorých sa značná časť vrátila späť do prírody. Zúčastnili sme sa viac ako desiatky filmovaní a množstva iných akcií.
No nebolo to obdobie plné len úspechov, ale aj námahy, sklamaní a odriekania. Do samotného chodu Aquily, ako to žiaľ býva, zasiahol sám život. Dňa 17.3.2002 nás tragicky opustil Marián Ondrejmiška a s jeho odchodom vyvstala aj otázka ako ďalej. Aj keď si každý zo zainteresovaných uvedomoval, že to nebude jednoduché, pretože nahromadené problémy potrebovali súrne riešenie, predsa zvíťazila myšlienka zachovať stálu scénu do budúcna. Za podpory Mariánovho otca Ing. Mariána Ondrejmišku, jeho bratov Rasťa Ondrejmišku a Petra Ondrejmišku , bratov Jana Tomíka a Jozefa Tomíka sa nám spoločnými silami podarilo stálu scénu udržať a od 1.4.2003 už funguje ako Aquila s.r.o. Dnes môžem spokojne konštatovať, že aj keď je pred nami veľa práce, Aquila opäť kráča dopredu.
Nedá mi, aby som na tomto mieste nepoďakoval ľuďom, ktorí stáli pri zrode Aquily a ktorí nám pomáhali. Sú to hlavne Roman Čajkovič, ktorý s nami pracoval od začiatku a pre Aquilu spravil veľa práce a vždy ochotne pomohol, Marek a Juraj Mackovci, Martin Kaliský , Jozef a Ján Tomík, Ján Malík, Braňo Pukač, obidvom našim rodinám, ktoré nás vždy podporili a ďalším desiatkám ľudí, vďaka ktorým sa do dnes ľudia môžu tešiť pohľadom na dravcov v Bojniciach.
